Kupujeme slovenské potraviny?

S takmer železnou pravidelnosťou sa v médiách objavujú informácie o znižujúcom sa podiele slovenských potravín v našich obchodoch. A súbežne s tým sa verejnosti podsúva vinník za tento stav, ktorým nie je nik iný, ako obchodné reťazce, zvlášť tie „zahraničné“. Je zvláštne, že u nás obchodníkov stále delíme na zahraničných a domácich, ale fakt, že mnoho výrobcov tradičných slovenských potravín je už dlhé roky v rukách zahraničných vlastníkov ignorujeme a označujeme ich za „našich“ výrobcov potravín.

Tvrdenie, že o tom, čo sa objaví na pultoch obchodov, rozhodujú obchodníci je, samozrejme, mýtus. Celkom určite v prípade moderných európskych obchodných reťazcov, ktoré pôsobia aj u nás je nemysliteľné, že by odmietali ponúkať tovar, o ktorý je medzi ich zákazníkmi záujem. V ich prípade platí pravý opak, teda, ak sú zákazníci s konkrétnou potravinou spokojní a je po nej dopyt, obchodníci urobia maximum, aby si ju zákazníci u nich mohli kúpiť. Je to jednoduchá rovnica, pri ktorej platí, že ak v tvrdej konkurencii neuspokojím zákazníka ja, pôjde minúť svoje peniaze inam. Veď výber má široký, nielen na Slovensku, ale aj v blízkom zahraničí.
Je tiež otázne, do akej miery je pre zákazníkov na Slovensku pôvod potraviny zásadným kritériom. Samozrejme, ak sa pri respondentovi na ulici pristaví kamera a redaktor mu položí sugestívnu otázku, či kupuje slovenské potraviny, iba máloktorý odpovie záporne. Ak sa to však ľudí spýtajú nepriamo, výsledky môžu byť prekvapivé. Presne ako v jednom nedávnom prieskume, v ktorom sa ľudí pýtali, v akom obchodnom reťazci nakupujú najčastejšie a prečo (podľa akých kritérií sa rozhodujú). Dalo by sa očakávať, že pôvod potraviny, vzhľadom na to, ako často sa táto téma v médiách objavuje, bude medzi kritériami zákazníkov vysoko. V skutočnosti však nie je ani medzi prvými siedmimi. Vyhrávajú kritériá ako blízkosť obchodu k bydlisku či práci, kvalita, čerstvosť, prijateľnosť cien, krátke rady pri pokladniach a ďalšie. Všetko kritériá, ktoré obchodníci dávno dôverne poznajú, a ktorým na základe dlhodobých a podrobných prieskumov prispôsobujú svoje služby pre zákazníkov.

O tom, či sa u nás bude predávať viac alebo menej slovenských potravín vôbec nerozhodujú obchodné reťazce, ale dva zásadné faktory: z pohľadu zákazníka je to jeho záujem o konkrétny produkt a z pohľadu domáceho dodávateľa jeho schopnosť dodávať žiadaný produkt v požadovanom množstve, kvalite, čase a v konkurenčnej cene. A práve toto je pre obchodníkov kameňom úrazu, pretože nájsť slovenských výrobcov s dostatočnou produkčnou kapacitou, spĺňajúcich súčasne kvalitatívne a cenové parametre je pri mnohých druhoch potravín prakticky nemožné. Ak sa nájdu, obchod nemá dôvod ich produkty nepredávať. Príkladom môže byť predaj slovenských hydinových komodít, ktorých podiel na celkovom predaji v obchodných reťazcoch tvorí takmer 86%. Vysoký je aj podiel domácich mäsových výrobkov, alkoholu, cestovín a ďalších.

Aj ostatní domáci výrobcovia potravín by preto mali viac aktivizovať a spájať sily, napríklad zakladaním funkčných odbytových združení, aby dokázali uspokojiť dopyt najmä veľkých obchodných systémov a obchodných reťazcov. A tiež investovať do vývoja nových produktov a následne do ich propagácie, aby vzbudili dostatočný záujem o ne u zákazníkov. Pretože v súčasnosti, paradoxne, je to práve toľko kritizovaný obchod, ktorý na propagáciu slovenských produktov vynakladá v súčasnosti zo všetkých článkov potravinového reťazca najviac finančných prostriedkov.

Je nepochybné, že diskusia okolo podielu slovenských potravín bude pokračovať. Ak však má byť konštruktívna, mala by cieliť viac na podstatu problému, ktorým však nezáujem obchodníkov o slovenské potraviny určite nie je.